Mapa - Jazd (Yazd)

Jazd (perz. یزد ; niekedy aj: Jezd, v staroveku: Katha ) je historické mesto v Iráne, hlavné mesto rovnomennej provincie. Stojí na prevažne neúrodnej púštnej rovine, na úpätí Kohrúdskych vrchov, v nadmorskej výške asi 1200 metrov nad morom. Za svoj rozvoj vďačí sieti podzemných kanálov (kanátov), ktoré doň privádzajú vodu z hory Šír Kúh. Historické mesto je typické hlinenou architektúrou. Je typické bágirmi, vežovými lapačmi vzduchu. Vďaka mnohým náboženským stavbám získal Jazd titul dár al-’ibáda (domov zbožnosti). Mesto je jedným z posledných centier zoroastrizmu v Iráne.

Jazd bol od staroveku historicky významným obchodným centrom. Nachádzal sa na križovatke obchodných ciest zo strednej Ázie a Indie. Je jedným z hlavných centier tkania hodvábu Iráne. Má pradiarne a tkáčovne, závod na výrobu zariadení na čistenie a filtráciu vody a značnú banskú a ťažobnú činnosť. Blízke ložiská medi sa spracúvajú v zariadeniach Sar-češmeh. V blízkosti mesta sa pestujú mandle, ovocie a obilie, ako aj bavlna, olejnaté rastliny či indigo. Najmä v súvislosti s rozvojom populácia však miestna výroba prestala už v 19. storočí postačovať. V roku 2011 malo mesto 486 152 obyvateľov. Mesto je cestou a železnicou spojené s Teheránom a ďalšími významnými iránskymi mestami. Má medzinárodné letisko. Historické centrum Jazdu je od roku 2017 súčasťou zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO.

Pohľad na Jazd, ktorého panorámu tvoria bádgiry, lapače vzduchu V staroveku bol Jazd známy ako Katha. Podľa legendy mal pôvodne ísť o pevnosť a väzenie založené Alexandrom Veľkým. Mesto pravdepodobne vzniklo niekedy začiatkom vlády Sásánovcov (3.4. storočie). Už v sásánovských časoch bolo známe krásnymi hodvábnymi textíliami. Správy o predislamskej histórii Jazdu sú však zriedkavé a neisté. V meste mal dva mesiace porážke pri Nahávande v roku 642 stráviť posledný Sásánovec Jazdagird III. predtým, ako sa vydal do Mervu. Táto informácia je však spochybňovaná.

V 7. storočí sa mesto stalo súčasťou Arabskej ríše. Za vlády kalifa ’Uthmána bol do mesta dosadený arabský správca a v oblasti sa usadili Arabi z kmeňa Banú Tamím. Za Uthmánovho kalifátu malo podľa Ahmada ibn Husajna al-Kátiba tiež dôjsť ku konverzii väčšiny obyvateľstva na islam. V skutočnosti išlo ale zrejme o proces dlhodobejší, keďže v meste i po stáročiach pretrvávala aj zoroastrijská populácia, ktorá podliehala náboženskej dani (džizja). O dejinách mesta za vlády Abbásovcov sa mnoho nevie. Ibn Hawkal opisuje Jazd v 10. storočí ako dobre opevnené sídlo vystavané najmä z pálenej tehly. Do mesta bola kanálmi privádzaná voda z hôr. Takmer každý dom v meste mal vystavanú cisternu na vodu. Typickým architektonickým prvkom v meste boli a dodnes sú „klimatizačné“ veže, bádgiry, ktoré slúžia na prívod vánku do spodných, často podzemných priestorov budov.

Mauzóleum [[Dovázdeh Imám, 11. storočie, vláda Kákújovcov]] V 11. storočí mesto patrilo k doménam Kákújovcov, ktorí v polovici storočia uznali nadvládu Seldžuckej ríše. Posledný Kákújovec Garšáp ibn ’Alí ibn Farámurz zomrel v bitke na Katwánskej stepi v roku 1141. Následne mesto spravovali Garšápove dcéry. Správcom provincie (atabegom) bol Seldžukmi dosadený Rukn ad-Dín Sám ibn Langar, ktorý si jednu Gáršápových dcéru zobral za ženu a začal v meste vládnuť. Pre svoju neschopnosť bol nahradený svojím bratom ’Izz ad-Dínom Langarom, ktorý založil novú panovnícku dynastiu miestnych vládcov, vazalov Seldžuckej ríše.

’Izzov syn Kutb ad-Dín v meste nechal vystavať mnoho budov. Kutbov syn Mahmúd uznal nadvládu mongolského chána Hülegüa, vďaka čomu po ňom mohol moc prevziať jeho syn Takí Šáh a vnuk ’Alá’ ad-Dín. V roku 1274/5 mesto zasiahla obrovská povodeň. Historické pramene tiež spomínajú, že Jazd bol podobne, ako aj iné perzské mestá kruto sužovaný mongolskými vyberačmi daní. Marco Polo Jazd opísal ako „vznešené mesto“. Posledným jazdským atabegom bol Hádždží Šáh, ktorý bol v niekedy v rokoch 1318/1319 zvrhnutý po bojoch s Muzafarovcami a Índžúovcami. O rok neskôr ílchán Abú Sa’id oficiálne uznal Mubáriza ad-Dína Muhammada ibn Muzaffara ako správcu Jazdu.

Masdžed-e Rig, koniec 14. storočia Muzzafarovci postupne ovládli celé územie centrálnej Perzie a priniesli Jazdu prosperitu. Boli vystavané nové kanáty (kanály), mešity, bazáry, madrasy a knižnice. V roku 1392 bol Muzaffarovec Šáh Mansúr v boji porazený Tímúrom a takmer všetci členovia jeho rodu boli popravení. Tímúrovci mesto dobre opevnili a ich správcovia vytvorili viacero dobročinných benefícií.

Mauzóleom Sajjida Rukn ad-Dína]] Stredoveký Jazd bol preslávený výrobou textílií. Miestny hodváb, brokát a koberce boli predávané nielen po Perzii, ale aj do Egypta. Ich výrobu a kvalitu spomínajú nielen miestni historici, ako Al-Istachrí, Ibn Hawkal či Al-Kazvíní, ale aj európski cestovatelia ako Marco Polo, Odorico Mattiussi či Giosafat Barbaro. V meste žili okrem sunitských moslimov naďalej aj zoroastrijci, ktorí si takisto dokázali udržať dobré spoločenské postavenie. Pozoruhodný je rozsah, v akom vyznávači oboch náboženstiev vynakladali svoje bohatstvo na verejné budovy, náboženské i svetské donácie v meste, ako aj na rozvoj poľnohospodárstva v provincii. V rámci moslimskej populácie v meste sídlil významný počet sajjidov, potomkov proroka Mohameda.

Do roku 1453 obsadili väčšinu Perzie Turkméni z kmeňového zväzu Kara Kojunlu. Jazd mal v tomto období postihnúť krutý hladomor a následne záplavy. Benátski cestovatelia ho ale aj napriek týmto pohromám označujú ako významné ekonomické centrum. V priebehu 15. storočia Kara Kojunlu vystriedal zväz Ak Kojunlu a po páde ich ríše začiatkom 16. storočia Safíjovska Perzia. Aj napriek prekvitajúcemu rozvoju, miestni správcovia dosadzovaní centrálnou vládou, nemali zvláštny záujem o jeho kultúrny a architektonický rozvoj.

Jazd bol viackrát obľahnutý počas afgánskeho vpádu do Perzie, dobytý však nebol. Po vyhnaní Afgáncov sa stal súčasťou afšárovskej Perzie. Za vlády Kádžárovcov v 18. storočí zažil Jazd nové obdobie rozkvetu. Boli vystavané nové kanáty, záhrady a charitatívne inštitúcie. Na začiatku 19. storočia bol Jazd veľkým a ľudnatým mestom. Rozkvital obchod s hodvábom, kobercami, plsťou, šálmi a hrubými bavlnenými látkami. Kapitán Christie, ktorý cez Jazd prešiel v roku 1810, uvádza, že Jazd bol obchodným strediskom bol medzi Hindustánom, Chorásánom, Bagdadom a Perziou, a mal byť najkomerčnejším mestom v ríši. Ako jedno z najprosperujúcejších miest v Perzii Jazd v 19. storočí vyzdvihol aj J. B. Fraser.